Divadlo
Vaišnavské divadelné hry majú význam, ktorý zďleka presahuje ich nepochybne zábavnú funkciu – dokážu veľmi pôsobivo predať devocionálny zážitok a sú tiež dôležitým nástrojom pre vzdelávanie spoločnosti.Sanskritská Natja-šástra spísaná mudrcom Bharatou Munim je považovaná za jednu z najstarších svetových zbierok pojednávajúcich o písaní divadelných hier a dramaturgii. V tomto diele je popísaný príbeh, v ktorom polobohovia prichádzajú k Pánovi Brahmovi, stvoriteľovi, a oslovujú ho: ,,Túžime po zábave, nejakom druhu umeleckého prejavu, ktorý by využíval vizuálnych, muzikálnych, vyprávacích a básnických prostriedkov povznášajúcim spôsobom.” Brahma na to reagoval tým, že stvoril divadlo. Pri popise svojho výtvoru poznamenal: ,,Divadelné umenie bude zdrojom ponaučenia pre celý svet.”
V Natja-šástre Bharata Muni nielenže formuluje zákony definujúce ideálne literárne dielo, ale tiež presne vymedzuje spôsob, ako sa má každý výtvor dramaturgickej literatúry hrať. Divadelné umenie rozdeľuje štyroch kategórií: váčika – umenie intonačného a rečnického prednesu; ángika – pohyby, gestá, pózy a pozície končatín; áharja a népathjaga – líčenie a kostýmy, ako i javiskové rekvizity a dekorácie; a sáttvika – prispôsobenie hercovho vedomia roli, ktorú má hrať, a emóciám, ktoré má vyjadriť.
Rovnako ako je rasa (doslovne ,,chuť”, ktorú má osoba pre určitý vzťah s Bohom) dôležitým náboženským prejavom vo védskej literatúre, je chuť či nálada podstatou sanskritskej divadelnej teórie. Zdá sa, že filozofia a teológia sa najlepšie vyjadrujú prostredníctvom poézie a divadelných hier. Jediná báseň či divadelné predstavenie majú väčšiu nádej prebudiť náboženské cítenie a pochopenie než tisíce stránok s intlektuálnou polemikou. Náboženský zážitok, ako ostatne akýkoľvek iný zážitok, nie je dostatočne zdeliteľný obyčajným jazykom. Ak sa ale do sledovania hry zapoja naše zmysly, môžeme sa s väčšou pravdepodobnosťou premiestniť do reality, ktorá sa na pódiu odohráva.
Medzi ranné gaudíja-vaišnavské drámy patria dve diela, Džagannáth-vallabha-nátakam od Rámanandu Rája a Čaitanja-čándródaja-nátakam od Kaviho Karnapúry (obe približne z 16. storočia). Vidagdha-mádhava Rúpu Gosvámiho, hra o Krišnových dôverných zábavách vo Vrindávane, rovnako ako jeho Lalita-mádhava, ktorej námetom je Krišnov neskorší život v Dvárake, sú zrejme najvážnejšie gaudíja-vaišnavské hry.
